Pri opätovnom čítaní EK (opakovanie je matka múdrosti) ma zmrazilo, keď som zistila zablokovanie stránok a nezachránilo ma ani to, že som si príbeh už stiahla.
Výborný príbeh, vďaka ktorému som nielen ja prežívala piatky intenzívnejšie. Vďaka komentárom k nemu som bola súčasťou komunity nadšených čitateľov, ktorí sa mohli hneď vyjadriť ku každej kapitole a niekedy už po dvoch stranách komentárov som sa cítila, akoby ožíval ďalší príbeh - príbeh fantastický, niekedy napínavý ako detektívka, ale hlavne plný emócií čitateľov... toto chceme, tamto nie a kedy už bude zlatý klinec?
Príbeh skončil a myslela som si, že po výdatnom a plne zaslúženom oddychu sa o rok, dva či tri stretneme pri pokračovaní EK.
Takto som rada za vrátanie EK, tiež si myslím, že ešte stále ho niektorí iba objavujú - nedávno boli nové komentáre aj k prvým kapitolám a potešilo ma to, ako keby písali pochvalu priamo mne. Mne, že som si tiež dokázala nájsť tento excelentný príbeh (aj keď o pár mesiacov skôr ako oni). A títo nováčikovia si ho nestihli prečítať, takže ďakujem aj za nich. Aj za tých, ktorí ešte len prídu.
Pretože oni prídu. Ďalší a ďalší... To nie je fantázia, to je realita.
Realita: pred dvomi týždňami sa kamarátovi narodil syn - boli sme šťastní, lebo vlani mali čierny rok (potrat, po ktorom to vyzeralo veľmi zle) Pred týždňom som bola na pohrebe - žiaľ s tetou som sa nestihla rozlúčiť, zomrela deň pred plánovanou operáciou (rakovina). Takže v realite platí: raz si hore a raz dole. Jing a jang. Štastie a žiaľ. Vieme to všetci. Ale niekedy... niekedy si hovorím, prečo práve ja? A teraz?
Ale stále mi vychádza jedno: pokiaľ nejde o život, tak nejde o nič.
Pripájam sa k predchádzajúcim komentárom: sme tu s Tebou, Alice, tak ako sme boli predtým. A myslím na Teba. A želám Ti všetko najlepšie. A veľa síl, keď zas niekto hodí kameňom. Síl vstať a ísť. A veľa zdravia. A lásky. 
A pripájam sa k Elze: vŕb nie je nikdy dosť.
My sme tu pre radosť - svoju, moju, tvoju, našu.
